František Kutlík

autor pôsobí ako mediátor, viceprezident Svetového mediačného fóra (WMF), člen výkonného výboru European Mediation Network Initiative (EMNI) a  mediátor – rozhodca pri Arbitrážnej komore v Miláne.

Obsah článku:

Autor sa zaoberá témou mediácie v systéme alternatívneho riešenia sporov z pozícií de lege lata a de lege ferenda. Hodnotí spektrum spoločenskej  a právnej objednávky systému alternatívneho riešenia sporov ako jedného z kľúčových   prostriedkov na odbremenenie súdov a zrýchlenia konania.

Naznačuje niektoré pozície, ktoré by mal mať nový zákon o mediácii nielen z hľadiska našich potrieb a záujmov, ale aj z hľadiska kompatibility s úniovým právom.

                          Prijatím zákona č.420/2004 Z.z. o mediácii sa Slovensko zaradilo medzi európske krajiny, ktoré pochopili nevyhnutnosť legislatívneho ukotvenia tejto jedinečnej a perspektívnej metódy alternatívneho riešenia sporov (ďalej len ARS).[1] Mediácia ako dominantný prvok v  portfóliu ARS sa zároveň začala profilovať ako jeden z pilierov formujúcej sa restoratívnej justície v civilnom práve[2]. Dovtedy totiž    súdy pred začatím konania používali ustanovenia §§ 67 až 69 OSP – zmierovacie konanie, ktoré sledovalo prevenciu (takzvaný prétorský zmier), s účinkami  právoplatného rozsudku.

                        Výsledkom istej váhavosti a možno aj neschopnosti slovenských mediátorov vyvinúť vlastné aktivity v legislatívnom zastrešení mediácie a predovšetkým v definovaní jej cieľov, bolo vyhlásenie zákona č. 141/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 420/2004 Z. z. o mediácii a o doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 136/2010 Z. z. o službách na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a ktorým sa dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorý  nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2010. Hlavným účelom novely bola transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach. Novela, ktorá bola v radoch mediátorov prijatá rozpačito, až s nevôľou[3] o.i. rozširuje konanie aj na cezhraničné spory,  upravuje povinnosť mlčanlivosti, mení ustanovenia, týkajúce sa začiatku a konca mediácie a zavádza povinnosť ďalšieho vzdelávania mediátorov.

                        Z hľadiska našich občanov, najmä cez optiku otvárajúcich sa pracovných trhov v susednom Rakúsku a Nemecku,  bude zrejme najdôležitejšie rozšírenie  pôsobnosti  zákona aj na cezhraničné spory, vymedzenie pojmu cezhraničný spor podľa miesta bydliska, resp. obvyklého pobytu, právna regulácia pre fyzické osoby a pre právnické osoby, resp. združenia fyzických a právnických osôb, a s tým súvisiace otázky aplikácie právneho poriadku konkrétneho štátu EÚ. 

Nemenej dôležitou skutočnosťou je určenie začiatku  mediácie (jej ukončenie novelou dotknuté nebolo), s čím súvisí ustanovenie povinnosti úradného osvedčenia pravosti podpisov osôb zúčastnených na mediácii alebo ich zástupcov na dohode o začatí mediácie. Doteraz sa totiž mediácia, ak sa zúčastnené osoby nedohodli inak, začínala dňom, keď sa osoby zúčastnené na mediácii písomne dohodli na mediácii konkrétneho sporu a tiež na osobe mediátora. Citovaná novela túto možnosť ruší a stanovuje, že podľa § 14 ods. 2 zákona sa mediácia začína uložením dohody o začatí mediácie v Notárskom centrálnom registri listín, čo bude mať pre plynutie premlčacej lehoty a zánik práva rovnaké právne účinky ako uplatnenie práva na súde. Zákonodarca tým chcel odstrániť znevýhodnenie osôb zúčastnených na mediačnom konaní, pretože podľa  platnej právnej úpravy, ak bolo mediačné konanie začaté pred termínom súdneho konania, premlčacie a prekluzívne lehoty plynuli a mohlo prísť k prípadnému uplynutiu týchto lehôt. Novela ustanovuje aj pôsobnosť práva iného  štátu EÚ na plynutie premlčacích a prekluzívnych lehôt v prípade, ak v tomto štáte prebiehala mediácia pred súdnym alebo rozhodcovským konaním tak, že sa plynutie lehôt bude posudzovať podľa práva štátu EÚ, v ktorom sa vykonávala mediácia.[4]

                        Potreby praxe, ale aj vplyv úniového práva  jednoznačne nastavuje pozície na začatie príprav nového zákona o mediácii, ktorý by definitívne zavŕšil emancipačný proces tohto moderného a perspektívneho spôsobu ARS. Štát by zároveň vyslal jasný signál, že mediáciu  nielen podporuje a pripraví jej primeraný priestor, ale zároveň zohľadní skúsenosti z právnych noriem venovaných mediácii, najmä  zákon č. 141/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 420/2004 Z. z. o mediácii. Výsledkom by mala byť moderná, jasná, zrozumiteľná a primeraná právna regulácia mediácie, ktorá by sa na jednej strane vyhla rigidným a zväzujúcim ustanoveniam, ale súčasne by vyvážene akcentovala pravidlá a zásady rámcujúce jej praktickú realizáciu. Osobne by som privítal, keby nový zákon o mediácii dokázal  zakotviť a právne regulovať nasledovné momenty:

■ vytvorenie Komory mediátorov Slovenska ako samosprávnej stavovskej organizácie, ktorá by o.i.:

    ▪ garantovala  ukladanie relevantných listín  (vlastný register, nahradenie uloženia listín v Notárskom

       centrálnom registri listín)

    ▪ organizovala pravidelné a povinné vzdelávanie mediátorov

    ▪ zabezpečovala kontrolu mediátorov – disciplinárna komisia, etická komisia

    ▪ komunikovala s orgánmi štátnej a verejnej správy,  s partnerskými komorami a organizáciami, vytvorila

       systém podpory a propagácie mediácie, spolupracovala so zahraničím.

■ vymedzenie povinnej mediácie na určitý, presne  vymedzený okruh sporov, napr. rodinná mediácia s účasťou maloletého, pri ktorej je predpoklad účasti špecializovaného mediátora. Zároveň by nebolo vhodné, aby bol okruh prípadov „povinnej mediácie“ príliš široký z dôvodu možnej formálnej účasti pred  samotným sporovým konaním. Témou na diskusiu môže byť skôr motivačná pozícia pre využitie mediácie formou bonusov, „napr. nižšími poplatkami za následné súdne konanie v prípade neúspechu mediácie, resp. právom na rýchlejšie prerokovanie sporu.“[5]

■ zakotvenie účinkov mediačnej dohody ako úspešného výsledku mediácie. Predmetom diskusie môže byť skutočnosť, či a za akých okolností bude mediačná dohoda vyhotovená certifikovaným mediátorom exekučným titulom priamo, alebo by jej vykonateľnosť mala byť zabezpečovaná, podľa platnej právnej úpravy až sprostredkovane.[6]

■ rozšírenie a pregnantnejšie definovanie dôvernosti, ktorá je garantovaná najmä povinnosťou mlčanlivosti s tým, že akékoľvek skutočnosti zistené pri mediácii nemôžu byť novými dôkazmi a nemôžu byť predmetom dokazovania.[7]. Otázkou zostane, či bude tendencia rozšíriť mlčanlivosť aj na tzv. predmediačné aktivity, kedy sporové strany často oznamujú mediátorovi citlivé informácie. 

     ■ definovanie spolupráce so sudcom, napríklad podľa  francúzskeho modelu ( sudca môže so súhlasom účastníkov  

        v ktorejkoľvek fáze konania  menovať tretiu osobu –  mediátora, aby „vypočul strany a porovnal ich pohľady na

        vec s cieľom nájsť riešenie sporu v ktorom obaja stoja proti  sebe“. Sudca určí trvanie mediácie, pričom táto lehota

 nesmie prekročiť 3 mesiace a len raz môže byť obnovená)  alebo  podľa anglosaského práva ( čoraz väčší tlak na mandatórnu mediáciu, vďaka  ktorej  sa len v  USA    dostane do fázy meritórneho pojednávania s dokazovaním len 2% podaných žalôb) .[8]

  Prijatie komplexného, moderného a „európskeho“ zákona o mediácii, ktorý určite privíta celá spoločnosť, môže naštartovať pozitívny proces smerujúci nielen k odbremeneniu súdov a zrýchleniu rozhodovania, ale určite bude mať širší záber. Nielen v oblasti právneho, ale aj spoločenského vedomia  znamená nastavenie mediácie aj príklon k formovaniu čoraz dôležitejšej súčasti sociálneho kapitálu.

■■■■■■■■■■■

článok bol uverejnený v časopise Justičná revue 10/2011.